„Už sme tam dávno mohli byť.“
„Nemohli, mal som robotu. Poďme teraz.“
„Teraz už nie. Chcela som ísť ráno.“
„Nemáš to za jedno?“
„Nie teraz nikto neuvidí, ako som chcela upraviť hrob. Už tam všetci boli. Budú mi nadávať, že je neupravený.“
„Pôjdeme večer.“
„Nie, to ho nikto neuvidí!“
Prechádzanie sa popri hroboch mŕtvych ľudí, počúvanie zvláštnych diskusií náhodne sa stretnúcich známych na cintoríne, lozenie po hroboch s výrazom „ja nič, ja len upratujem“, to je každoročná zmena ľudí na tých, ktorí nikdy nezabudnú na svojich blízkych.
Pamiatka zosnulých je deň, kedy sa všetci tvária úprimne pri zapaľovaní sviečok. Vraj je to úcta k mŕtvym. A čo k tým živým? Pri tomto spomínaní sa nikto nezabudne pozastaviť nad tým, kto má ako upravený hrob a kto komu priniesol najkrajšie kvety. Nie, že by boli všetci pokrytci, ale väčšina z nich je.
Na tomto sviatku je pekný asi len pohľad na rozpálené sviečky v tme. Ešteže sa tak skoro stmieva, inak by sme boli nútení kúpiť pár sviečok naviac. Hmm...Tecso zase zarobí. Musím uznať, tento pohľad stojí za to. Jedna zhasne, druhá sa rozsvieti. Keby nefúkalo, nech to dlho vydrží. Aspoň raz do roka v noci neutekám okolo cintorína.
Som zvedavá, koľko z týchto ľudí príde zapáliť sviečku aj počas roka. Ešte pár dní...už len pár dní a všetko sa vráti zase do normálu...
Fúúúka...strašne fúúúka.....nie a nie ju zapáliť.....asi tu zostanem dokonca života...morbídna predstava....zrovna na moje narodeniny....
Komentáre